Laureáti Bielej Vrany 2012, odvážni a čestní. V utorok ráno v Rádiu_FM.
Laureáti Bielej Vrany 2012, odvážni a čestní. V utorok ráno v Rádiu_FM. Po ôsmej privítame Simonu Rudavskú a Jozefa Žaťka. Prijmite pozvanie aj vy, do dobrej spoločnosti.
Foto: SITA
Biela Vrana je ocenením spoločensky prínosného a odvážneho občianskeho činu. Udeľuje sa ako poďakovanie vzácnym ľuďom okolo nás, ktorí sú ochotní brániť pravdu a spravodlivosť, konkrétnym činom preukázali občiansku odvahu, potlačili osobné záujmy v mene verejného prínosu, hodnôt, či princípov a mohli pritom podstúpiť riziko, rôzne príkoria, či zažiť odsúdenie.
Aliancia Fair-play a VIA IURIS 17. novembra po piaty raz slávnostne odovzdali ocenenia Biela Vrana 2012 trom statočným občanom. Jeden z nich získal po prvý raz v histórii podujatia cenu za dlhodobý prínos. Prišla žiaľ in memoriam.
Tohtoročnými laureátmi sa stali:
- zamestnankyňa ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Simona Rudavská, ktorá nielenže nahlásila, ale v aktívnej spolupráci aj pomohla polícii usvedčiť korupciu na ministerstve ;
- bývalý zamestnanec Úradu pre ochranu ústavných činiteľov Jozef Žaťko, ktorý vo vlastnom úrade odhalil podvody s benzínom a následne bol šikanovaný izoláciou, neprideľovaním práce a disciplinárnymi konaniami. Po odchode z úradu ako futbalový rozhodca verejne upozornil na korupciu v tomto športe.
- Prvým laureátom ocenenia Biela Vrana za dlhodobý prínos sa in memoriam stala významná osobnosť košického disentu a Nežnej revolúcie z roku 1989 Marcel Strýko. Tento umelec a filozof, člen Charty 77 a neskorší poslanec porevolučnej Národnej rady zomrel v Košiciach v roku 1994. Cenu za neho prevzal syn Martin.
Viac o príbehoch laureátov:
Simona Rudavská oznámila v roku 2010 ako šéfka jednej zo sekcií na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny polícii, že sa ju pokúša korumpovať kolega z ministerstva. Následne s políciou spolupracovala na usvedčení korupcie ako agentka. Prípad vyvrcholil v lete 2012 súdnym procesom. Bývalý pracovník ministerstva bol odsúdený, rozsudok zatiaľ nie je právoplatný.
Na korupciu Simonu Rudavskú navádzal kolega z inej sekcie. Žiadal ju, aby do pripravovanej novely zákona o dôchodkovom sporení zapracovala konkrétne zmeny súvisiace s II. dôchodkovým pilierom. Hovoril o odmene najmenej 20-tisíc eur a odovzdal jej poukaz do hotela Kempinski vo Vysokých Tatrách, ktorý patrí skupine J&T. Simona Rudavská korupciu nahlásila na polícii a prijala rolu agentky.
Ex-minister vnútra D. Lipšic neskôr v súvislosti s prípadom vyhlásil, že v jeho pozadí je konkrétna finančná skupina. Zapojenie finančnej skupiny do korupcie sa však vyšetrovateľom nepodarilo preukázať (údajne kvôli vyzradeniu sledovacej akcie), a tak v máji 2012 Špecializovaný súd v Pezinku uznal vinným iba bývalého úradníka ministerstva, ktorého odsúdil na dva roky nepodmienečne a finančnú pokutu. Rozsudok už je právoplatný. Najvyšší súd v októbri 2012 pôvodný rozsudok zmiernil. Úradník, ktorý pani Rudavskú navádzal na korupciu, dostal dvojročnú podmienku s podmienečným odkladom na 4 roky, peňažný trest 3000 € a zákaz zamestnania v štátnej a verejnej správe na štyri roky.
Simona Rudavská pracuje na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny s tromi pauzami od roku 1995, kedy tam nastúpila ako sekretárka. Neskôr pôsobila v súkromnej sfére a na ministerstvo sa vrátila v roku 2004. Odvtedy pracovala na rôznych pozíciách vrátane riaditeľky Kancelárie štátnej tajomníčky počas éry ministerky Viery Tomanovej. Od roku 2008 bola generálnou riaditeľkou jednej z kľúčových sekcií, ktorá má na starosti dôchodkové sporenie a sociálne poistenie. Po príchode ministra za SMER-SD Jána Richtera na jar 2012 ju po ôsmich rokoch pôsobenia na ministerstve prepustili. Minister bezprostredne po medializácii súdneho procesu a po tom, čo prepustenie Simony Rudavskej kritizovali novinári, rozhodol, že práca sa pre ňu na ministerstve nájde. Od augusta 2012 pôsobí ako referentka Analytického centra.
Jozef Žaťko je bývalý zamestnanec Úradu pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií Ministerstva vnútra, ktorý upozornil na podvádzanie pri vykazovaní spotreby benzínu a nafty v služobných vozidlách úradu. Za to bol hneď po prevalení kauzy ministerstvom značený za klamára a boli proti nemu začaté 4 disciplinárne konania.
Jozef Žaťko pracoval na Úrade pre ochranu ústavných činiteľov od roku 1991. Od roku 2000 bol zamestnaný na odbore dopravy, kde zabezpečoval prepravu ústavných činiteľov. Všimol si, že zamestnanci úradu s vedomím nadriadených podvádzajú pri vykazovaní spotreby benzínu a nafty. Povolená spotreba paliva bola okolo 19 litrov (v závislosti od typu vozidla). Napriek tomu, že zamestnanci mali uvádzať skutočné hodnoty, podľa Jozefa Žaťka vykazovali v mnohých prípadoch takmer maximálnu povolenú spotrebu. Tá nebola reálna a umožňovala „ďalší predaj pohonných hmôt na čierno“. Nadriadení mali kryť vodičov a inštruovať ich, ako kryť túto činnosť, aby neboli odhalení.
V marci 2010 podal Jozef Žaťko podnet na sekciu kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra a o pár dní na to aj trestné oznámenie. V reakcii na medializované informácií o podvodoch boli Žaťkove tvrdenia vedením úradu označené za nepravdivé. Ešte pred ukončením kontroly označilo ministerstvo vnútra Žaťka za „urazeného policajta“, ktorý „nezvládal povinnosti“ a človeka ktorý sa „mstí a prská ničím nepodložené dezinformácie a invektívy na všetky strany, čím poškodzuje dobré meno úradu“.
Následne boli voči nemu od polovice apríla do začiatku novembra 2010 vedené štyri disciplinárne konania. Jedno za poskytnutie informácií médiám, ďalšie za neúčasť na psychotestoch pol roka od ostatného testu, pričom túto povinnosť majú spravidla raz za dva roky. Tretie za neplnenie úloh dôsledne a svedomito a posledné za uvedenie nesprávnych údajov do knihy príchodov a odchodov (keď v odôvodnenom prípade nahlásil na odporúčanie nadriadeného skorší príchod bez toho, aby bol fyzicky na úrade).
Po upozornení na kšeftovanie s pohonnými hmotami zobrali nadriadení Žaťkovi vstupnú kartu na pracovisko, „zavreli“ ho do kancelárie a vyše pol roka nedostával prácu. Tieto kroky negatívne vplývali na psychickú pohodu jeho a jeho rodiny. Adekvátnej podpory sa nedočkal ani od kolegov. V dôsledku disciplinárnych konaní a nového pracovného zaradenia mu o polovicu klesol príjem. Jozef Žaťko mal podozrenie, že sa niekto za zvláštnych okolností dostal do jeho služobnej skrinky, auta a bytu.
Po nástupe nového vedenia v roku 2010 boli dve disciplinárne konania voči Žaťkovi zastavené. Mohol sa vrátiť do práce a zvýšil sa mu aj plat. Zvyšné dve disciplinárne konania boli v tom čase už ukončené. Jozef Žaťko však voči týmto rozhodnutiam podal žaloby na súd. Dodnes nie sú konania ukončené.
Opakovanú kontrolu na Úrade pre ochranu ústavných činiteľov polícia ukončila s tým, že pri vykazovaní spotreby benzínu nebol spáchaný trestný čin. Zistilo sa však porušenie interných predpisov. Aj na základe Žatkových upozornení boli prijaté opatrenia, vďaka ktorým klesla spotreba úradu o 30 tisíc litrov mesačne.
Jozef Žaťko dal v polovici roka 2011 výpoveď. Podľa jeho vlastných slov by sa mal zmeniť systém, výmena riaditeľov nestačí. Okrem kšeftovania s pohonnými hmotami opakovane upozorňoval aj na podvody pri testovaní vodičov z pravidiel cestnej premávky, z interných predpisov a pri previerkach fyzickej zdatnosti. V polovici roka 2012 ako futbalový rozhodca verejne upozornil na podplácanie a korupciu vo futbale.
Marcel Strýko – košický undergroundový umelec, filozof bol významným predstaviteľom disentu, ktorý sa od roku 1978 podieľal na vydávaní samizdatového literárneho zborníka Trinásta komnata. Podľa jeho svedectva, si ho ŠTB za celé obdobie predvolala na 282 výsluchov, hrozila mu odobratím syna. Od roku 1980 sa pravidelne zúčastňoval na bytových seminároch filozofa Egona Bondyho v rámci jeho súkromnej univerzity a bol v neustálom kontakte s pražským disentom. Bol veriacim kresťanom a s ateistickým Egonom Bondym ho spájalo silné priateľstvo. V roku 1987 sa zúčastnil fóra Charty 77, následne ukončil prácu technika Československej televízie v Košiciach a začal pracovať na železnici ako robotník.
Do Nežnej revolúcie sa zapojil hneď od začiatku. Stal sa spoluzakladateľom Občianskeho fóra, neskôr členom republikovej rady a predsedníctva VPN. Za VPN vykonával aj mandát poslanca v slovenskom parlamente. Hnutie od začiatku upozorňoval na to, že Vladimír Mečiar predstavuje veľkú hrozbu pre demokraciu a jeho autoritatívne tendencie odhalil ako jeden z prvých. Pozornosť venoval problematike nacionalizmu a antisemitizmu. Bol významným zástancom zachovania Československa. Proti rozdeleniu Československa vystúpil na pôde Národnej rady, aj na demonštrácii v Prahe. Za jeho postoje bol v roku 1994 fyzicky napadnutý a dobitý. Po viacnásobnej hospitalizácii opustil nemocnicu na vlastnú žiadosť. Vo svojom byte v Košiciach zomrel sám medzi 3. a 5. decembrom 1994.
Jeho manželka Erika Strýková spomína na to, že slovo moc bolo podľa neho odvodené od slova môcť – pomáhať ľuďom, spravovať veci.
